Prednáška od INESS a Dalibora Roháčka v KC Dunaj – Bratislava, podnietila, ako každé obdobné stretnutie, vo mne istú iskru. Prítomný si môžu spomenúť na môj dotaz, týkajúci sa importu, prípadne exportu jedného z podstatných determinantov hospodárskeho rozvoja, o ktorom sa i Dalibor zmenil. Jedná sa o neformálne inštitúcie, prípadne isté kultúrne prvky. Bolo spomenuté, že ich prítomnosť v krajine a teda medzi bežnými ľuďmi vplýva, podľa toho aké sú, na rast hospodárstva a vlastne celý potenciál krajiny, či územia. Príkladom bol protestanizmus, ktorí viedol ľudí k vyššej odhodlanosti pracovať. Ďalšie, verím že ostanem korektný, sú štandarty medziľudských vzťahov, tradície, zvyky – ja rád užívam názor kultúra, ušetríme tým hromadu znakov ;).
Osobne pri zamýšľaní sa nad potenciálom k hospodárskemu rastu, ďalšiemu, prikladám najvyššiu dôležitosť a význam práve neformálnym inštitúciám. Svojím významom ovplyvňujú každodenné jednanie a myslenie ľudí, čo je podstatou všetkého ostatného v spoločnosti. Bezprostredné jednanie a myslenie je predsa produktom našej reality, všetko ostatné je druhotné. Preto práve Misesova kniha obsahuje úvodnú časť špecificky venovanú ľudskému jednaniu.
Osobne neformálne inštitúcie „ordinalisticky“ položím na pomyslné prvé miesto, ostatné faktory ako npr. príležitosť k zahraničnému obchodovaniu vytvárajúca obchodnícku triedu tlačiace na rôzne zmeny ústiace k ďalšiemu hospodárskemu rastu, fakt vyšších miezd, právny systém (čo je skôr formálna…). Tu si dovolím zastaviť, iste môj point je zjavný.
Ďalej som sa dotazoval na súvislosť s exportom prípadne importom neformálnych inštitúcií, prípadne technológií, ktoré vplývajú na spoločnosť tým spôsobom, že dovolia pozmeniť neformálne inštitúcie, či aj formálne, smerom vopred, tak, aby spoločnosť dosahovala vyššiu možnosť hospodárskeho rastu v ďalšom období. Vychádzam totiž z úvah, že „zmenou zdola“ je veľmi náročné dosiahnuť zmeny. Tieto zmeny ostávajú krátkodobými a pokiaľ v skutku nie je v čele spoločnosti predstavenstvo (elity) angažujúce sa zmeny, ústiace následne v zmeny neformálnych inštitúcií, tak zmena nie je možná. Zvedavý som bol na to, či je možné vypozorovať v okolí zmenu „inštitútov“ historicky. Príkladom bol technologický export (mobilné telefóny pozmenili situáciu obyvateľov v Afrike).
Bezprostredne som nereagoval, ale teraz na um prišlo, že je to opäť prípad exportu výdobytku z vonkajšieho prostredia. Odpusťte mi zjednodušenie, dajme tomu export mobilu z Číny, technologickým pôvodom z Fínska so zabezpečením technologického postupu skrz ďalšie západné technológie (internet, prenosové siete, elektrika…). Táto zmena nevyšla ani z uzamknutej skupiny ľudí, ani z prípadného ďalšieho člena nachádzajúcom sa na ich spoločnom území. Došlo k vplyvu a účinku z vonku.
Prečo sa vôbec pýtam? Uvažujem, či je pre spoločenstvo ľudí možné vedome pozmeniť štruktúru svojho okolia, širšej spoločnosti, svojej reality. Prečo práve toto? Zastávam názor, že to je kľúčom k akej-takej prosperite východoeurópskych krajín. Export inštitúcií od Svetovej banky, ani Talianskych charitatívnych organizácií (pripájam odkaz na TedTalk) krajinám afrického kontitentu nepomohol. To nie je kľúč.
Poslednú dobu zaujímam zdanie, že nie len Afrika je miestom, kde export západných inštitúcií nie je efektívnym riešením. Zamyslime sa a pozrime sa do zrkadla. Masaryk a Štefánik práve identického dosiahli. Možno odvážne, ale dovolím si tvrdiť, že vznik Československej republiky bol istým spôsobom export, zároveň vďaka snahe našich predstaviteľov i import, inštitútov na inak myslením a jednaním nastaveného obyvateľstva. Či som odvážny v tomto ohľade, asi nie, čitateľovy podsuniem jeden z Masarykových citátov:„Demokracii již máme, teď potřebujem nejaký demokraty…“.
V kontexte posledných 20 rokov si ho dovolím upraviť. „Územie, vlajku, hymnu už máme… teraz potrebujeme Slovákov.“ Nie, to čo dnes je okolo nás, tak nevyzerá. Viac odo mňa neskôr.
